Skúmali ste už niekedy svoje ročné vyúčtovanie za dodávky
teplej úžitkovej vody (TÚV) a nerozumeli ste mu?
Nemusíte byť kvôli tomu zronení, pretože niektoré veci
nedokážu logicky vysvetliť ani „odborníci“, ktorí
majú dodávky TÚV a veci s tým súvisiace priamo vo svojej
pracovnej náplni. V obchodovaní s teplom a TÚV sa točia
veľké peniaze, o veľké peniaze ide aj pri pohľade na bežný
rodinný rozpočet. Preto sa vám oplatí vynaložiť na
pochopenie existujúceho problému trochu námahy. Odmenou vám
bude vzrušenie, ktoré býva spojené s odhaľovaním tajomstiev
a možno aj „zopár ušetrených korún“.
Čo je to koeficientovanie
Určite ste si mnohí všimli, že množstvo teplej úžitkovej
vody, za dodávku ktorej vám vystavili účet, je takmer vždy
vyššie, ako množstvo teplej úžitkovej vody, ktoré vám
nameral vodomer umiestnený priamo vo vašom byte. Tomuto
zvláštnemu javu sa hovorí „koeficientovanie“ teplej
úžitkovej vody. Slovo koeficientovanie je odvodené od slova
„koeficient“, čo podľa slovníka znamená „číslo,
ktoré je známym činiteľom vo výraze obsahujúcom neznámu“.
Pritom koeficient je vždy tým známym činiteľom, ktorý
vyjadruje, o koľko viac vám vyúčtovali v porovnaní s tým, čo
nameral vodomer umiestnený priamo vo vašom byte.
Ak Vám vodomer vo vašom byte nameral spotrebu napríklad 50 m3
TÚV a vo vyúčtovaní ste objavili spotrebu v objeme 60 m3
TÚV, znamená to, že pri vyúčtovaní spotreby TÚV použil
zhotoviteľ vyúčtovania koeficient 1,20. Ak použil zhotoviteľ
vyúčtovania pri spotrebe 50 m3 TÚV (spotrebe nameranej
bytovým vodomerom) koeficient 1,30, vo vašom vyúčtovaní
sa objaví spotreba 65 m3 TÚV, pretože 50 x 1,30 = 65. V roku
2002 bola maximálna cena vodného a stočného len 19,00 Sk/m3
(vodné 11,50 + stočné 7,50), ale cena za ohriatie 1
m3 TÚV bola cena málokde nižšia ako 100 Sk/m3. Tak ako stúpa
cena tepla, stúpa aj cena za ohrievanie vody.
Treba vedieť, že maximálnu cenu za ohrievanie vody štát
neurčuje, štát určuje len maximálnu cenu tepla (pozri
jednotlivé cenové výmery) a maximálnu cenu vodného a
stočného. Pre rok 2003 určil Úrad pre reguláciu sieťových
odvetví maximálnu cenu vodného na 16,10 Sk/m3 a maximálnu
cenu stočného na 10,10 Sk/m3 (vrátane DPH). Podľa
atestačných podmienok, ktoré pred časom stanovila SEI
(Slovenská energetická inšpekcia), hospodárna výroba
TÚV je taká, pri ktorej sa na ohriatie 1 m3 studenej vody
spotrebuje 0,21827 GJ (za predpokladu, že množstvo
spotrebovanej teplej úžitkovej vody sa pohybuje približne v
rozpätí 10 až 20 m3 na 1 osobu za rok).
Prečo dodávatelia TÚV používajú
koeficienty
Dodané množstvo TÚV vyjadrené v m3, ktoré nameria dodávateľ
TÚV meradlom spotreby studenej vody, ktoré je umiestnené na
vstupe zariadenia na prípravu teplej úžitkovej vody (v
kotolni, vo výmenníkovej stanici), by sa malo rovnať
súčtu m3 TÚV, ktoré boli namerané určenými meradlami na
odberných miestach (v bytoch, v nebytových priestoroch).
V praxi sa tieto množstvá takmer nikdy nezhodujú, množstvá
spotrebovanej TÚV namerané dodávateľom TÚV na vstupe
zariadenia na prípravu TÚV (v kotolni, vo výmenníkovej
stanici) sú spravidla vyššie, ako množstvá
spotrebovanej TÚV namerané na odberných miestach (v
bytoch, nebytových priestoroch).
Možných príčin, prečo sa údaje namerané dodávateľom TÚV a
údaje namerané u konečných spotrebiteľov TÚV (v bytoch)
takmer nikdy nezhodujú, je veľa (napr. straty v rozvodoch
TÚV, chybné merače, neoprávnené manipulácie na jednej alebo
na druhej strane) a ich úplný výpočet je takmer nemožný.
Isté je, že spomenuté rozdiely sa budú vyskytovať aj v
budúcnosti a bez primeranej právnej úpravy, budú i naďalej
spôsobovať napätia medzi dodávateľmi, odberateľmi a
konečnými spotrebiteľmi TÚV.
Dodávatelia TÚV platia vodárom za dodávky studenej vody,
ktorá vstupuje do zariadenia na prípravu TÚV, podľa údajov
nameraných v kotolni alebo výmenníkovej stanici. Množstvo
nimi odobratej a zaplatenej studenej vody rozpočítavajú na
odberateľov (spoločenstvá vlastníkov bytov, bytové
družstvá) vždy podľa údajov nameraných v kotolni alebo
výmenníkovej stanici. Tvrdia, že účtujú odberateľom len také
množstvá vody, ktoré sami vodárom zaplatili a za rozdiel
medzi údajmi nameranými v bytoch a na vstupe do zariadenia
na prípravu TÚV nezodpovedajú.
Hoci sú dodávatelia TÚV spravidla aj správcami teplovodných
sietí, zodpovednosť za straty v rozvodoch TÚV a teda aj
financovanie týchto strát zásadne odmietajú. Pomocou
koeficientovania prenášajú financovanie všetkých strát na
odberateľov a údaje o skutočnej spotrebe TÚV (podľa
bytových vodomerov) ich v podstate nezaujímajú. Údaje o
skutočnej spotrebe TÚV (podľa tzv. určených meradiel
spotreby TÚV v bytoch) slúžia dodávateľom len ako
podklad pre výpočet zmieneného koeficientu.
Prečo odberatelia TÚV proti
koeficientom neprotestujú
Odberatelia TÚV (spoločenstvá vlastníkov bytov, bytové
družstvá) proti koeficientovaniu TÚV obvykle
neprotestujú a posúvajú financovanie strát v rozvodoch TÚV
ďalej – na konečných spotrebiteľov. Vstupovať do sporu s
monopolným dodávateľom tepla a TÚV je pre odberateľa
riskantné, oveľa väčšiu nádej na úspech majú odberatelia v
prípadných súdnych sporoch s konečnými spotrebiteľmi. Je to
cesta ľahšieho odporu a nezanedbateľnú úlohu pritom zohráva
aj dlhoročná tradícia koeficientovania ...
Je konečný spotrebiteľ voči
koeficientovaniu TÚV bezbranný ?
Určite nie je, najmä voči koeficientom vyšším ako 1,10
sa môže účinne brániť. Je iba na spotrebiteľovi, ako využije
nasledujúce fakty :
Zákon č. 142/2000 Z.z. o metrológii ukladá používať pri
všetkých meraniach súvisiacich s platbami (merania v
obchodných vzťahoch, merania na určovanie ceny pri priamom
predaji verejnosti atď.) len takzvané určené meradlá.
V hovorovej reči sa na označenie určeného meradla zvykne
používať výstižnejšie pomenovanie „fakturačný merač“,
čiže merač, podľa ktorého sa fakturuje alebo určuje cena v
obchodných vzťahoch, pri priamom predaji atď. Z uvedeného
vyplýva, že meradlo, ktoré nemá štatút určeného meradla,
nemožno používať pri meraniach súvisiacich s platbami,
takéto meradlo sa nemôže používať ako tzv. fakturačný merač.
Štatút určeného meradla nepriznáva meradlám účastník
obchodného vzťahu (dodávateľ, odberateľ, spotrebiteľ),
ale štát. Štát určuje aj podmienky podnikania v energetike a
kontroluje ich dodržiavanie.
Podľa § 34 ods. 2 písm. b/ zákona č. 70/1998 Z.z. o
energetike, každý konečný spotrebiteľ musí mať zapojené a
udržiavané „určené meradlo“ spotreby teplej úžitkovej
vody, ktoré mu musí na svoje náklady zabezpečiť priamy
odberateľ tepla (napríklad spoločenstvo vlastníkov bytov,
alebo bytové družstvo). Na rozdiel od konečného
spotrebiteľa, dodávateľ teplej úžitkovej vody nemá povinnosť
mať zapojené a udržiavané určené meradlo. Zákon o energetike
mu to neukladá a podľa § 1 ods. 4 vyhlášky č. 15/1999 Z.z.
stačí, ak má dodávateľ tepla nainštalované na vstupe do
zariadenia na prípravu teplej úžitkovej vody akékoľvek
„meradlo“ spotreby studenej vody, teda aj také,
ktoré nie je určeným meradlom a nepodlieha preto kontrole
Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo SR.
Meradlo spotreby studenej vody na vstupe do zariadenia na
prípravu teplej úžitkovej (v kotolni alebo výmenníkovej
stanici) teda nemá štatút určeného meradla a
preto ho nemožno používať pri meraniach súvisiacich s
platbami (zák. č. 142/2000 Z.z. o metrológii).
Určené meradlo spotreby teplej úžitkovej vody, ktoré musí byť
zapojené a udržiavané u každého konečného spotrebiteľa má
štatút určeného meradla (§ 34 ods. 2 písm. b/ zákona
č. 70/1998 Z.z. o energetike) a podľa zákona č. 142/2000
Z.z. o metrológii sa musí používať nielen na meranie
pri priamom predaji verejnosti, ale aj na meranie v
obchodných vzťahoch (vodári – výrobcovia TÚV).
Námietka, že vodári vždy považovali meradlo studenej vody
nainštalované na vstupe zariadenia na prípravu teplej
úžitkovej vody (v kotolni alebo výmenníkovej stanici)
za určené meradlo a podľa toho fakturovali, neobstojí.
Rovnako neobstojí ani námietka, že dodávateľ TÚV zabezpečuje
pravidelné preskúšavanie tohto meradla, pretože len samotným
aktom preskúšania nemôže nijaké meradlo nadobudnúť štatút
určeného meradla. Nezvratným faktom je, že ani vyhláškou č.
15/1999 Z.z., ani nijakým iným predpisom nebol meradlu
studenej vody na vstupe do zariadenia na prípravu teplej
úžitkovej (v kotolni alebo výmenníkovej stanici)
štatút určeného meradla priznaný.
Dovolené druhy určených meradiel (fakturačných meračov)
ustanovil Úrad pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo
SR vo svojej vyhláške č. 210/2000 Z.z., v ktorej zároveň
určil ich najvyššie dovolené chyby. Treba vedieť, že
u nijakého fakturačného merača (merača tepla,
elektromeru, plynomeru, vodomeru na studenú vodu, vodomeru
na teplú vodu atď.) nepresahuje najvyššia dovolená chyba
± 5 %. V súlade s uvedeným je aj konštatovanie
Štátnej energetickej inšpekcie, ktorá akceptuje pri účtovaní
teplej úžitkovej vody koeficient do 1,05, čo je prípustná
tolerancia meracích zariadení (Pravda 5.10.2002). Ak
bude konečný spotrebiteľ veľkorysý (veľkorysejší ako
Štátna energetická inšpekcia), môže uznať, že najvyššia
dovolená chyba určeného meradla v jeho byte činí – 5 %
v jeho prospech a najvyššia dovolená chyba meradla v kotolni
alebo výmenníkovej stanici činí + 5 % v jeho
neprospech. Ak teda Štátna energetická inšpekcia akceptuje
pri účtovaní teplej úžitkovej vody koeficient do 1,05 –
veľkorysý spotrebiteľ môže akceptovať koeficient do 1,10.
Môžu mať zákonom predpísané určené (fakturačné)
meradlá u konečných spotrebiteľov menšiu váhu, ako
ministerstvom predpísané meradlá u dodávateľov teplej
úžitkovej vody ? Môže ktokoľvek (okrem parlamentu)
povýšiť meradlá nainštalované u dodávateľov teplej úžitkovej
vody nad určené meradlá u konečných spotrebiteľov ? Napriek
tomu, že nemôže a že účtovanie spotreby TÚV podľa meradiel
nainštalovaných u dodávateľov TÚV nemá nijaký právny
základ, prax je úplne opačná. V najextrémnejších
prípadoch nachádzajú spotrebitelia vo svojich vyúčtovaniach
aj koeficienty vyššie ako 2,00 !!!
|