Koeficientovanie teplej úžitkovej vody

 

 
    Skúmali ste už niekedy svoje ročné vyúčtovanie za dodávky teplej úžitkovej vody (TÚV) a nerozumeli ste mu? Nemusíte byť kvôli tomu zronení, pretože niektoré veci nedokážu logicky vysvetliť ani „odborníci“, ktorí majú dodávky TÚV a veci s tým súvisiace priamo vo svojej pracovnej náplni. V obchodovaní s teplom a TÚV sa točia veľké peniaze, o veľké peniaze ide aj pri pohľade na bežný rodinný rozpočet. Preto sa vám oplatí vynaložiť na pochopenie existujúceho problému trochu námahy. Odmenou vám bude vzrušenie, ktoré býva spojené s odhaľovaním tajomstiev a možno aj „zopár ušetrených korún“.
 

 
    Čo je to koeficientovanie
 
    Určite ste si mnohí všimli, že množstvo teplej úžitkovej vody, za dodávku ktorej vám vystavili účet, je takmer vždy vyššie, ako množstvo teplej úžitkovej vody, ktoré vám nameral vodomer umiestnený priamo vo vašom byte. Tomuto zvláštnemu javu sa hovorí „koeficientovanie“ teplej úžitkovej vody. Slovo koeficientovanie je odvodené od slova „koeficient“, čo podľa slovníka znamená „číslo, ktoré je známym činiteľom vo výraze obsahujúcom neznámu“. Pritom koeficient je vždy tým známym činiteľom, ktorý vyjadruje, o koľko viac vám vyúčtovali v porovnaní s tým, čo nameral vodomer umiestnený priamo vo vašom byte.
 
    Ak Vám vodomer vo vašom byte nameral spotrebu napríklad 50 m3 TÚV a vo vyúčtovaní ste objavili spotrebu v objeme 60 m3 TÚV, znamená to, že pri vyúčtovaní spotreby TÚV použil zhotoviteľ vyúčtovania koeficient 1,20. Ak použil zhotoviteľ vyúčtovania pri spotrebe 50 m3 TÚV (spotrebe nameranej bytovým vodomerom) koeficient 1,30, vo vašom vyúčtovaní sa objaví spotreba 65 m3 TÚV, pretože 50 x 1,30 = 65. V roku 2002 bola maximálna cena vodného a stočného len 19,00 Sk/m3 (vodné 11,50 + stočné 7,50), ale cena za ohriatie 1 m3 TÚV bola cena málokde nižšia ako 100 Sk/m3. Tak ako stúpa cena tepla, stúpa aj cena za ohrievanie vody.
 
    Treba vedieť, že maximálnu cenu za ohrievanie vody štát neurčuje, štát určuje len maximálnu cenu tepla (pozri jednotlivé cenové výmery) a maximálnu cenu vodného a stočného. Pre rok 2003 určil Úrad pre reguláciu sieťových odvetví maximálnu cenu vodného na 16,10 Sk/m3 a maximálnu cenu stočného na 10,10 Sk/m3 (vrátane DPH). Podľa atestačných podmienok, ktoré pred časom stanovila SEI (Slovenská energetická inšpekcia), hospodárna výroba TÚV je taká, pri ktorej sa na ohriatie 1 m3 studenej vody spotrebuje 0,21827 GJ (za predpokladu, že množstvo spotrebovanej teplej úžitkovej vody sa pohybuje približne v rozpätí 10 až 20 m3 na 1 osobu za rok).
 

 
    Prečo dodávatelia TÚV používajú koeficienty
 
    Dodané množstvo TÚV vyjadrené v m3, ktoré nameria dodávateľ TÚV meradlom spotreby studenej vody, ktoré je umiestnené na vstupe zariadenia na prípravu teplej úžitkovej vody (v kotolni, vo výmenníkovej stanici), by sa malo rovnať súčtu m3 TÚV, ktoré boli namerané určenými meradlami na odberných miestach (v bytoch, v nebytových priestoroch). V praxi sa tieto množstvá takmer nikdy nezhodujú, množstvá spotrebovanej TÚV namerané dodávateľom TÚV na vstupe zariadenia na prípravu TÚV (v kotolni, vo výmenníkovej stanici)spravidla vyššie, ako množstvá spotrebovanej TÚV namerané na odberných miestach (v bytoch, nebytových priestoroch).
 
    Možných príčin, prečo sa údaje namerané dodávateľom TÚV a údaje namerané u konečných spotrebiteľov TÚV (v bytoch) takmer nikdy nezhodujú, je veľa (napr. straty v rozvodoch TÚV, chybné merače, neoprávnené manipulácie na jednej alebo na druhej strane) a ich úplný výpočet je takmer nemožný. Isté je, že spomenuté rozdiely sa budú vyskytovať aj v budúcnosti a bez primeranej právnej úpravy, budú i naďalej spôsobovať napätia medzi dodávateľmi, odberateľmi a konečnými spotrebiteľmi TÚV.
 
    Dodávatelia TÚV platia vodárom za dodávky studenej vody, ktorá vstupuje do zariadenia na prípravu TÚV, podľa údajov nameraných v kotolni alebo výmenníkovej stanici. Množstvo nimi odobratej a zaplatenej studenej vody rozpočítavajú na odberateľov (spoločenstvá vlastníkov bytov, bytové družstvá) vždy podľa údajov nameraných v kotolni alebo výmenníkovej stanici. Tvrdia, že účtujú odberateľom len také množstvá vody, ktoré sami vodárom zaplatili a za rozdiel medzi údajmi nameranými v bytoch a na vstupe do zariadenia na prípravu TÚV nezodpovedajú.
 
    Hoci sú dodávatelia TÚV spravidla aj správcami teplovodných sietí, zodpovednosť za straty v rozvodoch TÚV a teda aj financovanie týchto strát zásadne odmietajú. Pomocou koeficientovania prenášajú financovanie všetkých strát na odberateľov a údaje o skutočnej spotrebe TÚV (podľa bytových vodomerov) ich v podstate nezaujímajú. Údaje o skutočnej spotrebe TÚV (podľa tzv. určených meradiel spotreby TÚV v bytoch) slúžia dodávateľom len ako podklad pre výpočet zmieneného koeficientu.
 

 
    Prečo odberatelia TÚV proti koeficientom neprotestujú
 
    Odberatelia TÚV (spoločenstvá vlastníkov bytov, bytové družstvá) proti koeficientovaniu TÚV obvykle neprotestujú a posúvajú financovanie strát v rozvodoch TÚV ďalej – na konečných spotrebiteľov. Vstupovať do sporu s monopolným dodávateľom tepla a TÚV je pre odberateľa riskantné, oveľa väčšiu nádej na úspech majú odberatelia v prípadných súdnych sporoch s konečnými spotrebiteľmi. Je to cesta ľahšieho odporu a nezanedbateľnú úlohu pritom zohráva aj dlhoročná tradícia koeficientovania ...
 

 
    Je konečný spotrebiteľ voči koeficientovaniu TÚV bezbranný ?
 
    Určite nie je, najmä voči koeficientom vyšším ako 1,10 sa môže účinne brániť. Je iba na spotrebiteľovi, ako využije nasledujúce fakty :
 
    Zákon č. 142/2000 Z.z. o metrológii ukladá používať pri všetkých meraniach súvisiacich s platbami (merania v obchodných vzťahoch, merania na určovanie ceny pri priamom predaji verejnosti atď.) len takzvané určené meradlá. V hovorovej reči sa na označenie určeného meradla zvykne používať výstižnejšie pomenovanie „fakturačný merač“, čiže merač, podľa ktorého sa fakturuje alebo určuje cena v obchodných vzťahoch, pri priamom predaji atď. Z uvedeného vyplýva, že meradlo, ktoré nemá štatút určeného meradla, nemožno používať pri meraniach súvisiacich s platbami, takéto meradlo sa nemôže používať ako tzv. fakturačný merač. Štatút určeného meradla nepriznáva meradlám účastník obchodného vzťahu (dodávateľ, odberateľ, spotrebiteľ), ale štát. Štát určuje aj podmienky podnikania v energetike a kontroluje ich dodržiavanie.
 
    Podľa § 34 ods. 2 písm. b/ zákona č. 70/1998 Z.z. o energetike, každý konečný spotrebiteľ musí mať zapojené a udržiavané „určené meradlo“ spotreby teplej úžitkovej vody, ktoré mu musí na svoje náklady zabezpečiť priamy odberateľ tepla (napríklad spoločenstvo vlastníkov bytov, alebo bytové družstvo). Na rozdiel od konečného spotrebiteľa, dodávateľ teplej úžitkovej vody nemá povinnosť mať zapojené a udržiavané určené meradlo. Zákon o energetike mu to neukladá a podľa § 1 ods. 4 vyhlášky č. 15/1999 Z.z. stačí, ak má dodávateľ tepla nainštalované na vstupe do zariadenia na prípravu teplej úžitkovej vody akékoľvek „meradlo“ spotreby studenej vody, teda aj také, ktoré nie je určeným meradlom a nepodlieha preto kontrole Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo SR. Meradlo spotreby studenej vody na vstupe do zariadenia na prípravu teplej úžitkovej (v kotolni alebo výmenníkovej stanici) teda nemá štatút určeného meradla a preto ho nemožno používať pri meraniach súvisiacich s platbami (zák. č. 142/2000 Z.z. o metrológii).
 
    Určené meradlo spotreby teplej úžitkovej vody, ktoré musí byť zapojené a udržiavané u každého konečného spotrebiteľa má štatút určeného meradla (§ 34 ods. 2 písm. b/ zákona č. 70/1998 Z.z. o energetike) a podľa zákona č. 142/2000 Z.z. o metrológii sa musí používať nielen na meranie pri priamom predaji verejnosti, ale aj na meranie v obchodných vzťahoch (vodári – výrobcovia TÚV). Námietka, že vodári vždy považovali meradlo studenej vody nainštalované na vstupe zariadenia na prípravu teplej úžitkovej vody (v kotolni alebo výmenníkovej stanici) za určené meradlo a podľa toho fakturovali, neobstojí. Rovnako neobstojí ani námietka, že dodávateľ TÚV zabezpečuje pravidelné preskúšavanie tohto meradla, pretože len samotným aktom preskúšania nemôže nijaké meradlo nadobudnúť štatút určeného meradla. Nezvratným faktom je, že ani vyhláškou č. 15/1999 Z.z., ani nijakým iným predpisom nebol meradlu studenej vody na vstupe do zariadenia na prípravu teplej úžitkovej (v kotolni alebo výmenníkovej stanici) štatút určeného meradla priznaný.
 
    Dovolené druhy určených meradiel (fakturačných meračov) ustanovil Úrad pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo SR vo svojej vyhláške č. 210/2000 Z.z., v ktorej zároveň určil ich najvyššie dovolené chyby. Treba vedieť, že u nijakého fakturačného merača (merača tepla, elektromeru, plynomeru, vodomeru na studenú vodu, vodomeru na teplú vodu atď.) nepresahuje najvyššia dovolená chyba ± 5 %. V súlade s uvedeným je aj konštatovanie Štátnej energetickej inšpekcie, ktorá akceptuje pri účtovaní teplej úžitkovej vody koeficient do 1,05, čo je prípustná tolerancia meracích zariadení (Pravda 5.10.2002). Ak bude konečný spotrebiteľ veľkorysý (veľkorysejší ako Štátna energetická inšpekcia), môže uznať, že najvyššia dovolená chyba určeného meradla v jeho byte činí – 5 % v jeho prospech a najvyššia dovolená chyba meradla v kotolni alebo výmenníkovej stanici činí + 5 % v jeho neprospech. Ak teda Štátna energetická inšpekcia akceptuje pri účtovaní teplej úžitkovej vody koeficient do 1,05 – veľkorysý spotrebiteľ môže akceptovať koeficient do 1,10.
 
    Môžu mať zákonom predpísané určené (fakturačné) meradlá u konečných spotrebiteľov menšiu váhu, ako ministerstvom predpísané meradlá u dodávateľov teplej úžitkovej vody ? Môže ktokoľvek (okrem parlamentu) povýšiť meradlá nainštalované u dodávateľov teplej úžitkovej vody nad určené meradlá u konečných spotrebiteľov ? Napriek tomu, že nemôže a že účtovanie spotreby TÚV podľa meradiel nainštalovaných u dodávateľov TÚV nemá nijaký právny základ, prax je úplne opačná. V najextrémnejších prípadoch nachádzajú spotrebitelia vo svojich vyúčtovaniach aj koeficienty vyššie ako 2,00 !!!