Nie je tajomstvom, že drvivá väčšina tepelných rozvodov má už dávno po svojej životnosti (20 až 30 rokov), že do opráv a údržby tepelných rozvodov držitelia licencií takmer nič neinvestujú a obrovské straty tepla a teplej úžitkovej vody sa preto neustále zvyšujú. Za týmito obrovskými stratami sa skrývajú obrovské množstvá palív, ktoré boli pri výrobe tepla spálené zbytočne, obrovské množstvá zbytočných exhalátov i obrovské sumy peňazí, ktorými sú tieto tepelné straty každoročne vykrývané.
 
    Štát udeľuje podnikateľom licencie nielen na výrobu a výkup, ale aj na rozvod tepla a nesmie sa nečinne prizerať na to, ako sa veľká časť tepla a TÚV stráca „niekde v rozvodoch“. Štát ma k dispozícii informácie o týchto stratách (momentálne ich pod položkou „normatív účinnosti jednotlivých častí sústav tepelných zariadení“ zhromažďuje Úrad pre reguláciu sieťových odvetví) a nemal by pred nimi donekonečna zatvárať oči.
 
    Slovenská republika je viazaná Montrealským protokolom, Kodanským dodatkom k tomuto protokolu, Viedenským dohovorom o ochrane ozónovej vrstvy i ďalšími medzinárodnými dokumentmi, ktorých cieľom je znížiť emisie látok, ktoré ohrozujú život na Zemi. Ale úradníci a spolu s nimi aj takzvaní ochrancovia životného prostredia sa tvária, že u nás je v tejto oblasti všetko vporiadku. Slová ministra pre životné prostredie, ktorý je s trendom znečisťovania ovzdušia na Slovensku veľmi spokojný, sú toho dokladom.
 
    Slovenská vláda dosiahla podľa tlače nevídaný úspech, keď predala nemenovanej japonskej firme 200 000 ton uhoľnatých emisií, čo bol prvý obchod podľa medzinárodných dohôd z Kjótó. Emisie majú hodnotu 3 až 7 USD za jednu tonu, na základe čoho by sa hodnota uzatvoreného obchodu mohla pohybovať medzi 600 000 až 1,4 milióna USD. Získané prostriedky bude môcť Slovensko použiť na ekologické projekty v oblasti životného prostredia, povedal minister László Miklós a vzápätí dodal: „Slovensko je z hľadiska Kjótskeho protokolu vo veľmi dobrej pozícii. Ak udrží súčasný trend znečisťovania ovzdušia, nemusí už robiť žiadne významné opatrenia.“ Ak sa takto vyjadruje šéf rezortu, ktorý má starostlivosť o čistotu ovzdušia v popise práce, čo môžeme očakávať od iných ? Politiku smerujúcu ku reálnemu zníženiu strát v tepelných rozvodoch a tým aj ku zlepšeniu nášho ovzdušia asi ťažko !
 
    Štát stráži prostredníctvom povinných emisných kontrol množstvo i zloženie exhalátov, ktoré unikajú do ovzdušia z výfukov motorových vozidiel. Ale o obrovské množstvo exhalátov, ktoré unikajú do ovzdušia z komínov tzv. centrálnych zdrojov tepla sa takmer nezaujíma. Formálne síce vyžaduje od výrobcov tepla protokoly overovania hospodárnosti a zhromažďuje aj tzv. doplňujúce údaje o prevádzke sústav tepelných zariadení (rozhodnutie č. 611/2002 Z.z.), ale o dôslednom overovaní hospodárnosti možno pochybovať.
 
    Straty tepla sú prirodzené a pokiaľ budú existovať centrálne dodávky tepla a teplej úžitkovej vody, budú existovať aj straty tepla na trase medzi miestom jeho výroby a miestom jeho spotreby. Nemožno im zabrániť, možno ich len minimalizovať. Štátni úradníci s obľubou proklamujú, že straty tepla v tepelných sieťach sú dané normami a dodávateľ tepla má možnosť zahrnúť do ceny tepla len také percento strát, ktoré mu vyplýva z atestu. Tvrdia, že do ceny tepla si nemôže dať dodávateľ inú stratu, než akú mu stanovuje daný normatív a ak je skutočná strata tepla vyšia, musí ju hradiť zo svojho zisku (vyhlásenie zástupcu Úradu pre reguláciu sieťových odvetví 5.11.2000 v relácii Popoludnie s rozhlasom).
 
    Ak je to tak, prečo je spotrebiteľom i odberateľom tepla odopierané právo na informácie o daných normatívoch strát ? Novozriadený Úrad pre reguláciu sieťových odvetví dostal do svojho vienka aj ochranu záujmov spotrebiteľov (§ 2 zákona č. 276/2001 Z.z.) a preto by nemal mať problém s poskytovaním informácií o skutočných stratách v konkrétnych tepelných zariadeniach, či so zverejňovaním spomínaných „normatívov“ tepelných strát, ktoré smú byť zahrnuté do vykalkulovanej maximálnej ceny tepla.
 
    To čo je pre úradníka len tzv. doplňujúcim údajom, je pre spotrebiteľa často rozhodujúcim údajom. Spotrebiteľ má právo vedieť nielen to, aké sú skutočné straty ktoré financuje, ale aj to, aká norma strát platí pre jeho dodávateľa. Ani informácie o množstve spotrebovaného paliva, o množstve vyprodukovaných exhalátov, o celkovom množstve vyrobených gigajoulov, o celkovom objeme dodávok teplej úžitkovej vody, o stratách vo verejných tepelných rozvodoch a podobne nemôžu byť občanom s poukázaním na obchodné tajomstvo odmietnuté. Vyplýva to z § 10 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciam, podľa ktorého občanom nemôže byť s poukázaním na obchodné tajomstvo odmietnutá informácia:
- týkajúca sa závažného vplyvu na zdravie ľudí, svetové kultúrne a prírodné dedičstvo, životné
prostredie vrátane biologickej diverzity a ekologickej stability,
- o znečisťovaní životného prostredia,
- ktorá sa získala za verejné financie alebo sa týka používania verejných financií alebo nakladania s majetkom štátu alebo majetkom obce,
- o štátnej pomoci a informácie o hospodárení s verejnými prostriedkami, nakladaní s majetkom štátu alebo majetkom obce a o obsahu, plnení a činnostiach vykonávaných na základe uzatvorenej zmluvy.
 
    Občan má na uvedené informácie neodňateľné právo a musí dostať odpovede na všetky otázky týkajúce sa nielen problematiky životného prostredia v celej jej šírke, ale aj na všetky otázky týkajúce sa majetku obce (do vlastníctva ktorej centrálne zdroje tepla často patria). Právo na informácie je jedno zo základných práv človeka a je na nás, či a ako ho využijeme. Či sa necháme odbiť tvrdením, že nami požadované informácie podliehajú obchodnému tajomstvu, alebo budeme trvať na tom, že plytvanie palivami v CZT, či zjavné straty vo verejných tepelných rozvodoch majú závažný vplyv nielen na životné prostredie, ale aj na zdravie ľudí.